čiernovlasá

Ešte zo strednej školy si pamätám jeden skvelý citát. Jeho autorom je Gaius Asinius Pollio a hovorí niečo takéto: Lepšie ako vysedávať v knižniciach je spávať so sčítanou ženou. Tak som sa akosi zamyslela sama nad sebou.

 V hlave to síce nemám pusté, ale môžem sa považovať za sčítanú? Môžem sa radiť medzi inteligenciu národa? Mám síce nadpriemerné IQ, nemám problémy s učením, všetko si ľahko zapamätám... mám pamäť na čísla, tváre aj mená. Vraj mi to aj logicky myslí. Viem, kto je Mircea Eliade, dokonca som čítala jeho dielo. Prečítala som takmer všetky Shakespearove hry, mnohé dokonca v origináli, mám celkom slušný prehľad o dianí vo svete. Dúfam, že ďalšie voľby vo Francúzku už nevyhrá nik podobný Chiracovi, mám celkom slušné znalosti, čo sa týka patológie, okultných vied, jazykov ( hovorím štyrmi jazykmi vynímajúc slovenčinu a jej podobné jazyky) astronómie, jadrovej fyziky, biochémie, genetiky, slvenskej a svetovej literatúry, filozofie, poézie a jej tvorby, divadla, poznám filozofiu rôznych svetových náboženstiev...a ešte kopu vecí, ktoré ma jednoducho zaujímajú a tak sa ich teda akosi ľahko a jednoducho naučím. A predsa som nebola dosť sčítaná, aby so mnou niekto vydržal dlhšie, ako pár mesiacov či týždňov. Myslela som, že som našla svoj protiklad zo zrkadla v čarovnej krajine. Mýlila som sa. V hlave mi znela len jediná veta... Človek si až prineskoro uvedomí, že celý čas klopal na nesprávne dvere.

A prišlo na mňa blues pre modré oči. A v ten večer som si sadla do obývačky, po dosť usedavom plači, na sebe infan tilné sloníkové pyžamo, kravičkové ponožky, pollitrový hrnček kakaa, a vytiahla som staré dvd Maťka a Kubka. Niežeby som sa utiekala k takémuto riešeniu rozchodov, či čo sa mi to vlastne stalo... ale v tej chvíli, keď som počula to husličkové tu tu tuuuu tuuu... a tak ďalej mi bolo až neskutočne fajn. Za tých šesť minút a osemnáť sekúnd ( toľko trvala časť Ako Maťko s Kubkom vílu učili ovečky dojiť) som si uvedomila, že nie ja som klopala na dvere. Ja som stála pri dverách a pozerala sa dovnútra cez uzučký priezor... človek si pomyslí: No bože, rozchod..a čo? Mne sa to už stalo... aj mne..ale tento naozaj bolel, lebo som v ňom ostala zaseknutá ako výťah v medziposchodí... ale kašlať na to.. zase zo mňa bude tá čiernovláska, čo má kamráta gaya a miluje šály a šatky...

Na druhý deň som si dala urobiť nový účes... nazvime to sviežim punkom:) a mne sa to páči. Aj Gábine- inak sa volá Fero, ale voláme ho Gábi sa to neskutočne páči... a dohodli sme sa, že ak sa do štyridsiatky nevydám, a on si do toho veku nenájde životného partnera, urobíme si spolu dve deti a budeme sa o ne starať. Večer sme sa šli opiť a ja som sa zobudila v cudzom byte. Ale nič také, ako z amerických filmov, zapadli sme u Gábi a akosi mi ten kretén zabudol povedať, že sa presťahoval. Ale už sme si to po mojom rannom hysterickom záchvate vyjasnili.... a ja už radšej pijem iba čisté a nemiešané poldecáky. A zase fajčím. Nemám pre koho nefajčiť. Ale na balkóne sa mi zapáčilo. Nasadila som si tam muškáty. Aj oni rastú v kvetináči, ako ja vo svojom byte. Malý priestor na život, veľa iných ľudí. A tak mi v hlave skrsol úplne bláznivý nápad... Vyhlásim konkurz na muža mojich snov. Mám iba pár podmienok... nech vie, kto je Mircea Eliade, nemá v hlave pusto, nesmie mať modré oči, vek nad 25, výšku nad 170 cm, vlastný rozum a žiadneho spolubývajúceho. A ani kocúra. A nesmie hrať na žiaden hudobný nástroj... a musí byť úpozorný a mať rád prózu, nie poéziu, prózu. Toť moje podmienky... kontaktuje ma mailom:) Vaša čiernovlasá... Salut..