čiernovlasá

Nuž.. stalo sa... vzdala som sa moje sedemročnej závislosti a prestala som fajčiť. Nebolo to novoročné predsavzavzatie.. také veci ja nerobím.. ja sa snažím motivovať samú seba celý rok... a teraz to na mňa prišlo. 

Prvý impulz na zanechanie tohto môjho zlozvyku prišiel zo strany mojej netere... keď som sedela na balkóne u nich doma a ťahala do pľúc to moje svinstvo.. len tak mimochodom sa pri mne zastavila a ovoňala mi vlasy... to robí stále, keď zmením účes... teraz len s odporom zvraštila nos a povedala: " Voňajú ako popolník.. fuj!" Tak som to teda rýchlo zahasila a pohľadom na mesto som sa začala hanbiť. Ako som sa tak hanbila za nelákavú vôňu mojich vlasov, pričuchla som si k svetru, ktorý mi zostal po rozchode s priateľom... aj ten smrdel po cigaretách.

Kedysi mi všetci blízki kupovali na všetky sviatky zapaľovače a popolníky... vtedy sa mi to páčilo. Ale teraz som si od sestry zohnala jednu z tých veľkých krabíc a pustila sa do predčasného jarného upratovania. Ako som tak džgala všetky tie teraz už nepotrebné veci do tej krabice zistila som, že mám vcelku slušnú zásobu všetkých fajčiarskych potrieb.. na zásobenie asi troch trafík na obdobie dvoch rokov. Tak som sa začala hanbiť ešte viac... prečo som vlastne začala fajčiť? Prvý krát to bolo určite z frajeriny... vyzerať staršie pred kamarátkami, s cigaretou v kútiku úst počúvať jazz a hrať sa na dospelú... ale ako to so všetkými drogami býva, začala som byť závislá... nedokázala som napísať jedinú báseň bez cigarety, ráno som si naliala kávu a zapálila prvú rannú cigaretu... do baru som šla vyzbrojená minimálne dvoma krabičkami a každý deň som sa viac a viac premieňala na komín. Už som bola kvalifikovaný fabričák... a večer som zase nevedela zaspať, kým som si nedala poslednú večernú aj s pohárom vína... človek by si povedal, bohémsky to život... všetci známi, ktorí holdovali tomuto návyku vedeli, že čiernovlasá má stále cigarety, stále jednu dá.. a tak sa s mojím fyzičnom odplavoval aj môj majetok...

Neverili by ste, ale prvý krok, ktorý som urobila na mojej odvykacej kúre bol úplne jednoduchý... zobrala som papier, pero a kalkulačku a začala som spočítavať všetky tie korunky, ktoré šli na podporu tabakového priemyslu z môjho vrecka... za tých sedem rokov môjho narkomanstva by som si mohla kúpiť dve autá. To je čo povedať... a potom som sa celá zúrivá z takého mrhania peňazí postavila teraz na môj balkón a zakričala som: " Ja už nepodporujem tabakový priemysel!" Pár babičiek z našej ulice sa na mňa začudovane pozrelo a tak som radšej zaliezla späť do izby... ale začala sa druhá etapa... v agónii hnevu na seba samú som podupala všetky krabičky, plné či prázdne, ktoré som v mojom malom bytíku našla... a cítila som sa skvele. Taká slobodná som nebola už ani nepamätám... ten deň bol plný nových objavov... zistila som, že na poličkách mám zrazu viac miesta, v obývačke sa mi uvoľnilo miesto na nový obraz.. jednoducho môj malý bytík sa stal bytom... no prišlo druhé ráno a prvé abstinenčné príznaky. Skoro som to nedokázala... cestou k novinovému stánku po ďalšie skĺznutie späť som si však povedala: " Čo si nejaký sráč? To naozaj nedokážeš skoncovať s týmto slabošským ničením samej seba???" A ak som si namiesto krabičky vypýtala jedny noviny... a šla som domov. Ku káve som si otvorila to printové médium a ráno bolo za mnou. Cesta do práce ubehla vcelku pohodlne. Nemusela som sa naháňať, či si stihnem chytiť fleka pri popolníku a okolo udivených kolegov som prešla iba s pozdravom. Niektorí z nich zabudli od prekvapenia zatvoriť ústa. Ale nevadilo mi to... prvá polovica pracovného dňa prebehla trošku nervózne, ale keď som kolegyňu, zarytú nefajčiarku, pozvala na obed a konečne sme si našli spoločnú reč, bolo mi akosi ľahšie na duši... zvyšok dňa mi mailom posielala skvelé recepty na koláče... Príchod z práce bol však kritický... zastavila som sa u kamrátky, ktorá je tiež z rodu fabričákov... keď som odmietla jej pozvanie na cigaretku, tiež len otvárala ústa... ale časom si hádam zvykne aj ona. Pekne som sa cestou domov zastavila v kvetinárstve a kúpila si peknú kyticu ruží... nech mi doma niečo vonia. Večer ma ešte čakal squash. Ten prebehol tiež podozrivo ľahko a dokonca som vyhrala nad zdatnejším kolegom nefajčiarom. Ten ma ako odmenu pozval na skvelý drink. A to, že som si nezapálila, bral ako poctu svojej osobe. A prišlo ďalšie ráno. Cestou k stánku som zistila, že mám v peňaženke podozrivo veľa drobných. Taksom ich hodila akémusi žobrákovi a jeho vrelé ďakujem mi oblažilo celý deň... kúpila som si printové médium- rovnaké ako včera a prišla som domov. Pri čajíku a skvelých raňajkách som si v hlave zaspievala Rozvíjej se poupátko... a vedela som, že je to pre moju pľúcnu kapacitu. A pracovný deň ubehol rýchlejšie,ako som čakala. Obed s kolegom zo včera mi zdvihol náladu a ja som sa cestou z práce stavila v obchode so spodným prádlom a kúpila si pár nových kusov. Nuž.. urobili mi neskutočnú radosť. Doma som vymenila vodu vo váze s ružami, pustila si telku a uvarila skvelý čaj. Na večeru ma vytiahol von kolega- presne ten. A večer sme skončili spolu. Tak dlho som už netancovala... a moje pľúca spievali od radosti... a prišiel víkend. Vzala som neter na divadelné predstavenie. Keď ma objala na privítanie, povedala, že krásne voniam. A mne to strašne dobre padlo... čakala ma ešte návšetva milovanej starej mamy... a tá mi povedala, že svietim... a to som mala na sebe tmavé farby... a strávili sme krásny deň, ničím nerušený pokec o všedných veciach... a ja som sa stále cítila úžasne. A prišla dlho očakávaná návšetva lekára. Po všetkých vyšetreniach som sa cítila unavená, ale šťastná... lekár mi totiž povedal, že mám oveľa lepší krvný obraz... a RTG pľúc som si vzala domov... ako výstrahu. Teraz visí v kuchyni nad poličkou s kuchárskymi knihami... a stále mi pripomína ten varovný prst...

Teraz je to už takmer mesiac, čo mám skvelé rána, obedy aj večere. Mám nového priateľa- áno toho... zmenila som šatník  a vlasy mi stále krásne voňajú... a v peňaženke sa mi ocitá čoraz viac peňazí, ktoré putujú na rôzne aj dobročinné účely... a doma mi to krásne vonia po ružiach... a mám lepší pocit zo života. Dnes ráno som v rádiu počula pieseň : Krásne je žiť... a ja dodám: Krásne, a hlavne bez nálepky fabrický komín...

PS: Všetkým fajčiarom odkazujem: ZAHOĎTE TÚ DYMOVÚ CLONU OKOLO VÁS... NEVIDÍTE PRE ŇU TIE KRÁSNE FARBY CELÉHO SVETA.